Arthur však nemal takú fantastickú náladu kvôli tejto pastorálnej idylke. Spôsobila ju geniálna myšlienka, ako sa konečne vyrovná s desivou odlúčenosťou, nočnými morami, zlyhaním všetkých pokusov o pestovanie úžitkových plodín a neúprosným faktom, že jeho existencia na prehistorickej Zemi nemá ani budúcnosť, ani zmysel. Ten nápad bol skutočne geniálny. Jednoducho sa zblázni. Usmial sa ešte viac a odhryzol si zo zajačieho stehna, čo mu ostalo od večere. Chvíľu šťastne prežúval a potom sa rozhodol, že svoj úmysel zverejní aj oficiálne. Vystrel sa a pozrel svetu priamo do očí, či skôr priamo do kopcov a lúk. Aby svojim slovám dodal na vážnosti, zastrčil si do brady zajačiu kosť a naširoko roztiahol ruky. „Zbláznim sa!“ oznámil svetu.