Prvýkrát som si ho všimol približne pred 20 rokmi. Čakal tam v sivom obleku a vyleštených čiernych topánkach. Silné okuliare mu dodávali prísny výraz a on sa s ním mile rád podelil. Každého pacienta podrobil krížovému výsluchu. Zisťoval, čo ho trápi, odkedy a aké to má sprievodné príznaky. Vypočúvanie zakončil diagnózou, ktorá síce nemala s chorobou nič spoločné, zato však niektorých poslala domov aj bez návštevy ordinácie. Sem-tam nabral niekto odvahu a skúšal zistiť, čo trápi jeho. Vždy však nasadil výraz človeka tesne pred posledným pomazaním a potom vyriekol komplikovane znejúcu diagnózu, ktorá mala najbližšie ku chronickým problémom ťažko pracujúceho baníka. Až jedna babka mi prezradila, že starší pán bol po celý život úradníkom a funkcionárom. Údajne takým neschopným, že mu vždy pridelili buď prácu, kde nemohol nič pokaziť, alebo ho šupli do kolektívu, kde to zaňho urobil niekto iný. Dvadsať rokov viac ako často navštevuje lekárov, ale nikto nevie presne určiť, čo mu je. Zvyčajne to skončí diagnózou nejakej choroby z povolania. Ak je to pravda, potom ňou paradoxne trpia aj tí, ktorí nikdy nič nerobili.