„Tak teda dobre, o pätnásť minút som u vás. Kde si ho mám vyzdvihnúť?“ „Na prízemí, úrazová ambulancia číslo 105.“ Rýchlo som sa prezliekla, keď sa akoby na zavolanie vrátila mama. Keď ma uvidela oblečenú, zarazene sa opýtala: „Evuľka, čo sa, preboha, deje? A kde máš Étienna?“ „Mami, doteraz som na neho čakala. Pred niekoľkými minútami mi volali z nemocnice, že mal nehodu. Potrebujú niekoho na tlmočenie. Práve som si chcela zavolať taxík.“ „Evinka, vykašli sa na taxík, odveziem ťa tam. Aj tak si ešte príliš slabá. Treba dať pozor aj na teba, no nie?“ zavelila moja úžasná generálka. „No dobre, aj tak sa z toho všetkého neviem spamätať.“ Ešte som si na seba frkla dve kvapky Provocative – a vyrazili sme.”