" Kedysi dávno kľačal rytier pri mojich nohách a prisahal..." nahlas spomínala jedného večera Juliana, sediac v priestrannej svetlici mestského domu. Dívala sa pritom d plamňov v kozube, aby nemusela hľadieť do tváre svojmu poručníkovi grófovi Tárcaiovi. Vonku sa poriadne ochladilo. Najradšej by už bola doma, obklopená známymi tvárami a lesmi, ktoré jej veľmi chýbali, chýbala jej domáca kucyňa. Celý mesiac žila ako vo sne. Samé plesy, turnaje, hostiny a dvorné intrigy... Zakrátko pochopila, ako to v kráľovskom paláci chodí Že aj tam ako všade inde žijú úprimní i falošní ľudia. Tí druhí neváhali rozdupať jej nevinné detské sny na prach a obrať ju o všetky ilúzie. Škodorastne jej zvestovali, že poslednou Imrichovou milenkou bola práve Barbora Podmanická, ktorá sa ňu zlomyseľne vyškierala zakaždý, keď sa stretli..."