„Zarmútil sa králevič a povedal: „Počkaj Ruženka, moja matka ma veľmi miluje, iste pristane na to, keď jej poviem, že sa nikdy neožením, ak mi nedovolí teba si vziať za ženu.“ Ale stará kráľovná veru ani počuť nechcela o tom, že by si jej syn mal vziať manželku nie z kráľovského rodu. Darmo ju prosil syn, nedala sa mu obmäkčiť. „Ty si z kráľovského rodu, aj ženu musíš mať z kráľovského rodu.“ „Vieš čo, mama“ — povedal naostatok králevič, „aspoň mi to urob k vôli, že pôjdeš so mnou do Jelšavských.“ Pristala na to stará kráľovná a na druhý deň sa už viezla so synom na návštevu. Páčilo sa jej u Jelšavských veľmi, aj kaštieľ, aj záhrada, aj polia, ale nadovšetko sa jej páčila Ruženka. Ej, keby len bola z kráľovského rodu, hneď by bola svadba! Ale takto, — len rozmýšľala a rozmýšľala stará kráľovná...”