Zrazu zbadá starú Brančipovičku a po nej aj ďalších Brančipovičovcov. Tých, ktorí boli práve doma. Kývne hlavou na pozdrav. Ale vás tu je, pomyslí si, čo sa stalo?! A pokračuje v rožku. Vždy pokladal Brančipovičovcov za trocha čudných ľudí. Už len také priezvisko, hovorieval, musí prv či neskôr zanechať na človeku stopy. Odrazu začul, že Brančipovičovci si čosi šepkajú o jeho opitosti. Piť pil, ale opitosť? To už je priveľa! Nahrnú sa sem a začnú ho ohovárať? Keby nemal miernu povahu, tresne päsťou po stole. Všetci Brančipovičovci v papučiach, šepkajú si, žmurkajú na seba alebo sa bezočivo dívajú na jeho topánky zvané meltonky. Akoby čakali, že sa aj on prezuje. To veru nie! Také niečo on málokedy robieval. Tvrdil, že patrí ku generácii, ktorá v topánkach aj spávala. Aspoň na fronte. A predsa sa napokon vyzul. A keby len vyzul! Keď zistil, že nie je doma, ale u neobyčajne čistotných Brančipovičovcov, ktorí majú koberec ešte aj tu, v kuchyni, dal si dole topánky a bosý, iba v podkolienkach, prešiel v šoku až domov.