Zastane, iba keď na neho zamávajú, alebo keď tu niekto stlačí ten červený gombík STOP. To ako tu funguje cestovný poriadok? V špičke musí meškať a inokedy zase musí prísť oveľa skôr. To aký mišung tu je? Všimla si si to?“ Nevšimla. A ani pohľad cez zarosené okno ma nijako neuchvátil. Boris, aby lepšie videl, nakláňal sa k nemu cezo mňa a ja som sa nechala unášať jeho vôňou. Voňal rovnako ako doma, v mojej spálni, po zelenom jablku, ale vtedy, v tom Dublinskom autobuse, bol už iba môj. A o to mi celý čas šlo. Tak prečo som necítila šťastie, ale stále iba ten istý strach? Strach a smutno-sladkú clivotu. Ale za čím sa mi cnelo, veď už malo byť iba dobre. „Aha, pozri, už vidno ten typický strieborný stĺp, tam dolu, vidíš?“ „To je Spire of Dublin, Dublinská ihla. Práve kolmo od nej je tá Henry Street, len neviem, či doľava, či doprava, na mape som sa stratila.“ „Však prečítame, nie? A aha, tá antická budova, tie ohromné stĺpy, to čo je? Múzeum, možno.“ Toto vedia iba muži. Obdivovať architektúru, keď treba pohľadať obchod s indickým tovarom, či dokonca vybehnúť z autobusu ako splašené psíča.