„LUCIA: Hriešnou láskou, lebo hriech je to, keď žena svoje dieťa viac miluje, ako svojho muža. Preto myslím, že jestli jej duch nemá vskutku pokoja, nuž nehľadá teba, ale… SKULÍK (rýchle vstane):. Helenku? (Úzkostlive.) Myslíš, že Helenku hľadá? LUCIA (určite): Nuž veru len ju. SKULÍK: A keď ju na salaši nenajde, dôjde — pre živého Boha! — naposledy i sem? LUCIA: Skôr áno, ako nie. Ja by ti radila, aby si Helenu poslal na salaš. Tá sa duchov nebojí. SKULÍK (podráždene): Lucia, ty blaznieš! Čo by svet riekol, že bohatý Skulík jedinú svoju dcéru posiela na salaš kravy pásť a dojiť, ako by nemal za čo slúžku si držať? LUCIA: Rozumný človek by to len schválil. Každý vie, že pre Helenu gróf nepríde, ale len gazda. A gazdinej treba, aby vedela v prvom rade lichvu opatriť. Ľa, hen bohatý Krošniak má len jediného syna, a ten musel kravy pásť, voly poháňať a teraz na koňoch robí. A ktože ho za to pohanil? Ty sám by si mu Helenu rád dal, len keby zaň chcela ísť....”