Nebývala v oplotenej štvrti so stráženou bránou, latku si však postavila vysoko. Priťahovali ju chlapi v bielom plášti s kravatou, stabilné a dômyselné typy.

Zasunula som kľúč do zámky, otočila som ním a zaprela som sa do dverí. Vošla som dnu a opierala som sa o ne, kým sa nezavreli. „Vďakabohu, že je piatok,“ vzdychla som si a zviezla som sa na dlážku. V byte som žila už dva roky, no ešte stále vyzeral ako čosi, na čo by realitný agent lákal potenciálnych nájomcov. Zatĺkať klince do stien, ktoré mi nepatrili, mi nepripadalo správne. Nedalo sa tým však vysvetliť, prečo som si nekúpila skutočné taniere. Pozrela som na kuchynské skrinky bez dvierok, ktoré odhaľovali moju zbierku papierových tanierov a plastových pohárov. Zodpovedali im umelohmotné príbory v zásuvkách nižšie. Pod pracovnou doskou linky ležala zaprášená jenská misa, plytká panvica a hrniec. Jedenie mimo domácnosti až dovtedy predstavovalo skôr kratochvíľu než nevyhnutnosť. Zdvihla som sa a prinútila som sa prejsť na druhý koniec izby. Prehrabávala som sa v lekárničke, kým som nenašla starú fľašku Lortabu. V dlani som obracala malú tabletku farby drozdieho vajca, potom som si ju hodila do zadnej časti hrdla a zapila som ju trochou vyšumeného nápoja Mountain Dew.