Na druhý deň ráno sa dostavil k nim mladý politický komisár, ktorý spoza koženej gamaše vytiahol trstenicu a samoľúbo ňou švihal po byte, zrekviroval im dve izby, jedáleň, v ktorej sedeli a vedľa nej salón. Našťastie padli skôr, ako mohli poslať nájomníkov. Ale najviac ho škrelo, že v ministerstve ho odsúdili na nečinnosť. Skrývala sa v ňom neskrotná politická ctižiadosť a bez uplatnenia klepotala ako prázdny mlyn. V týchto neblahých mesiacoch iba podopieral kúty. Bol mrzutý, nedôverčivý úradník, predtým nikdy do ničoho nezasvätil svoju manželku. Teraz sa mu rozviazal jazyk. Na dlhých prechádzkach v budínskych lesoch, alebo tu, kým čakali na nevítaných návštevníkov, prednášal jej bez prípravy o svojich politických „platformách“ a o tých krpáňoch, ktorými zaplienili ministerstvo. Nebolo také jednoduché povzniesť sa nad tým. Len čo vypil svoj čaj, premával sem aj tam, rozprával o kontrarevolučných udalostiach, ktoré razom nadobudli upokojujúcu, historickú osobitosť