S Arim sme sedeli v prednej časti autobusu, už štyri hodiny sme zápasili s nevoľnosťou, naše pohľady vpíjali pestrofarebné jarné lúky a pasienky, keď sa však autobus ako zelená radosť či zelený výkrik rozbehol dole z vysočiny Bröttubrekka a pred nami sa otvorilo údolie a uprostred neho kopec Bátsfell, rozbúšilo sa nám srdce toľkým nadšením, až sa nám zahmlili pred očami. A presne tak sa mu pred očami zahmlili aj teraz, keď ich opäť otvoril pri okne na sedadle 19A a zbadal pradávne ruže, biele ľadovce, čierne, hybké pobrežie; otvoril oči a mal pocit, akoby sa mu srdce v hrudi prepadlo. Zalapal po dychu, pod návalom emócií sa správal úplne nemožne, diplom mu padol na zem, on sa však načiahol za knihou v priehradke na sedadle pred sebou, vzápätí ju odložil, privolal letušku a iba sa ospravedlnil, zažmurkal, díval sa von, hoci takmer nič nevnímal, zrak mu kalila slaná voda. Keď sa trochu upokojil, načiahla sa žena k zemi po diplom, podala mu ho, a zároveň Ariho pohladila po ruke, prsty mala mastné od zemiakových lupienkov, a potichu povedala po anglicky: Ten, čo zoči-voči životu necíti bolesť či emócie, má chladné srdce a nikdy nežil – preto by ste za slzy mali byť vďačný.