Už mal zahnúť do uličky, v ktorej stál jeho skromný stravovací dom, keď na rohu, okolo mladého predavača novín, zočil tlupu ľudí, ktorí tam stáli a na ruvačku kupovali noviny. Chlapček pod ťarchou svojho paklíka skoro klesal, no zato nemilosrdne piskľavo kričal: „Extra, extra! Twenty Hungarians killed!“ (Dvadsať Hungarov zabitých!). Brdináka sa zmocnil úžas: vedel, že ,Hungar‘ neznamená iba Maďarov, ale i Slovákov, ba vôbec všetkých Slovanov. Rozrušený vytrhol chlapcovi jedno číslo novín a letel domov. Tetka Tinka, ktorá práve prestierala snehobiely obrus na stôl, skoro z nôh spadla, keď vošiel do izby a bez slova si sadol zamračený a s chvatom počal čítať noviny. A čím ďalej čítal, čelo sa mu tým viac kabonilo. „Už je po mojich haluškách,“ preriekla domáca pani. Brdinák, dokončiac čítanie, káravo a súčasne i smutne pozrel na ňu a zmoreným hlasom povedal: „Missis Hlaváčová, už zasa dvadsať Slovákov zahynulo v baniach.“ Tetka Tinka zalomila rukami. „Pre rany Kristove, a kdeže zasa?