Ako sa to vlastne stalo? Snažila sa v spomienkach vrátiť do detstva. Za naším starým domom bolo veľké pole. Každé leto sme tam pásli husi a zbierali zvyšné klásky. Ujo Dodo sa tam niekedy prechádzal a pozeral sa na nás, ako sa hráme. Báli sme sa ho. Bol obrovský a mal obrovské brucho. Jedného dňa sa zastavil a spýtal sa ma, či mám rada cukríky. Ako sa to presne stalo, si nespomínam. Viem len, že mi dával cukríky často. Vždy ma zavolal k sebe domov. Sadol si na malý okrúhly stolček, postavil ma medzi svoje obrovské nožiská a stiahol mi dolu nohavičky. Ničomu som nerozumela. Ujo sa ma tam dolu dotýkal. Spomínam si, že som mu niekedy pocikala ruku, ale jemu sa to páčilo. Nemala som ho rada, bála som sa ho, ale dával mi cukríky. Potom zrazu zmizol. Dúfam, že ho niekto prepichol.

Čakala ich náročná a dlhá cesta naprieč suchou, kamenistou púšťou. Nevedeli, či ich na jej konci čaká niečo lepšie ako spoločnosť týchto zabijakov. Ale nemali na výber. Bolo príliš neskoro. Všetky tri dúfali, že ich námaha nie je márna, že ich na druhej strane hranice čaká lepší život.