A Maroško vystupuje hrdo vedľa starého otca. I trúbu mu nesie, ale ju ešte nevládze nafúkať. Ináč by už on odtrúbil. Strach, čo mal na veži, celkom ho minul. Zdá sa mu, akoby už i sám narástol odvtedy, čo sa dal na toto učňovstvo. Keď idú popred Plajbásov, rád by i odbehnúť i zaklopať. Nech by videli! Ale nie — nejde! Ešte by ho vzali do postele. Po desiatej príde jedenásta. Po jedenástej zas vyjdú na vežu. Odspievajú i zazvonia. Ale tu sa už počnú Marošovi oči lepiť. I zíva ako psík na pazderí. Pomaly ho všetko prestáva zaujímať. Ani do okien sa mu už nechce. A z jedného vidieť i komíny fabrík vo Sv. Petre a Pavle. I kostoly dvíhať sa v mesačnom pološere. Z druhého vidieť Váh, i reťaz vrchov, kde letujú ovce a jalovina. Nič ho nezaujíma. Ani rozprávanie starého otca, ani verš o Valibukovi, ktorý mu predrečnieva, aby sa naučil. Sadne si na brvno stolice a sedí. — Spal by si? — vezme ho starý otec pod kabanicu, bafkajúc zo zapekačky. — Poď, ľahneme si! Veď máme i posteľ. — A naozaj uloží ho do neveľkej prípravky vedľa schodov pod oknom. Ľahne si i on. Prikryje chlapca kabanicou. Nenačítal by do desať, starý chrápe ako cirkulár na píle a Maroško spí spánkom spravodlivých.