„Tučný pán zase zmäkol a chcejúc potlačiť pohnutie, zatrúbil do šatky, sťaby si nos čistil. Prešiel zase ku posteli a sadol na peľasť. „Ja sa postarám, Ďurko. Nebanujte. Všetko bude v poriadku… A na apatieku tu máte.“ Vytiahol dve bank nóty a dal ich Ďurovi. „Tu máte, Ďurko. Ja som vina… Ak by nestačilo, len príďte ku mne do mesta… Ja už pomôžem… Nohu vám napravia. Budete chlapom ako predtým.“ Ďuro pozrel na bank nóty. Svetlasté a väčšie… Stovky… Dve stovky. Práve toľko, koľko si žiadal. Chytil pánovi ruku a bozkal ju. „Ďakujem pánu veľkomožnému.“ A v očiach zableskli sa mu úprimné slzy vďačnosti. Páni odišli s tým, aby sa krčmár postaral o prevezenie sedliaka do Horných Luhov. Koštiaľ sa skutočne v perinách odviezol domov. Žid mu privolal ešte na cestu: „Nedajte sa od tisícky...”