Rozrazil nezamknuté dvere dokorán. Ľudia v tomto kraji nezamykali. „Dobrý večer,“ povedal, akoby sa nič nedialo. Vždy sa snažil v čo najnenormálnejšej situácii chovať čo najnormálnejšie. Na zakrvavenej dlážke sa zvíjala spotená žena. Keď ho zbadala, vyrazila zo seba nesúvislý pazvuk. Otvoril brašnu a pokúsil sa o upokojujúci úsmev. „Ideme na to, Vierka?“ Všetkých svojich pacientov poznal po mene. „Pán dogtor, nječo neny dobre. Cítym to.“ „Nebojte sa, bude to v poriadku.“ Koľko krát to už hovoril? Koľko krát to už nebola pravda? Ale koľko krát bola? „Ne, vy ma neočúvate...“ Pohladkal ju po čele. „Pššt. Nebojte sa.“ „Prosím vás, jak sa to narodý živé, mohli by ste ho zabit? Ja to nescem. Vytrhnite to ze mna a hotte na hnoj.“ „Upokojte sa.“ „Prosím vás, zabite to pán dogtor.“ „Ženská nešťastná, viete čo by za to iné dali?“ „Bude to stelesnení dábel.“ „Radšej poriadne zatlačte...“