Nevšímajúc si ľudí okolo seba, Astra natiahla ruku, aby sa dotkla tohto symbolu. Jej tep sa zrýchľoval, keď prstami prechádzala po starovekej rytine. Svoj pohľad sústredila na kráľove ústa, dotkla sa kamenných pier a zašepkala: „Prastaré pery, vyslovte znovu váš nesmrteľný odkaz!“ Zatvorila oči a napriek rámusu okolo nej jasne počula šepkať slová: „Pozri sa, Astra, pozri na hviezdu svojho osudu...“ Odtiahla ruku a otvorila oči. Prudko sa otočila. Henry stál priamo za ňou. V ruke držal drink, ktorý jej priniesol. Usmieval sa. „Hovorili ste niečo?“ opýtala sa. „Moje ústa doposiaľ nevyslovili žiadne sladké slová,“ odvetil. „Chystal som sa spýtať, prečo hladíte studené kamenné pery, keď sa môžete dotýkať živých, stojacich oproti vám?“ „Niekto mi niečo hovoril,“ povedala Astra. „Môže to znieť čudne, ale počula som nejaké slová už predtým, keď som raz stála pri tejto soche.