„Bývate v hoteli Savoy?“ spýtal sa Alexander svetácky. „Býva tam jedno krásne dievča,“ žmurkne na otca. „Volá sa Stasia a tancuje vo varieté – je neprístupná, to vám teda poviem, chcel som ju zobrať do Paríža,“ – pomkne sa ku mne – „no povedala mi, že pôjde sama, keď sa jej zachce. Úžasné dievča!“ Zostal som na obed. Phöbusova dcéra prišla s manželom. Zať, „polovičný obchodný partner“, robustný, dobromyseľný ryšavý chlapík s býčou šijou poslušne prehĺtal polievku, tanier vyjedol dočista, mlčky, nevšímal si rozhovor. „Práve som rozmýšľala, že by Gabrielovi padol tvoj modrý oblek,“ povedala pani Regina. „Vari ešte mám modré obleky?“ spýtal sa Phöbus. „Prinesiem ho,“ povedala Regina. Márne som sa snažil odmietnuť. Alexander ma potľapkal po pleci, „presne tak“ povedal zať a Regina mi priniesla modrý oblek. Vyskúšal som si ho v Alexandrovej izbe s veľkým nástenným zrkadlom – padol mi. Uvedomil som si nutnosť modrého, „ako nového“ obleku, nutnosť kravaty s hnedými bodkami, hnedej vesty a popoludní som sa rozlúčil s papierovou škatuľou. Prídem zasa. Ticho si vo mne prespevuje nádej na peniaze na cestu. „Tak vidíš, ako som ho vybavil,“ povie Phöbus Regine...“