„Ponúkol by som vám, priatelia, hospodu veľmi vďačne: ale nie som cele istý, či by sa vám páčila. Každý má svoje záľuby. Ostatne, ktosi mi nadštrkol čosi, že budete mať kdesi hospodu zabezpečenú…“ „Ideme do hôtela Normandie,“ riekol otec slečny Otílie. „Práve, práve, hôtel Normandie,“ spamätal sa náš priateľ. „A oni pôjdu s nami,“ ukázala na nás slečna Otília. „No teda: i to by sme mali v poriadku!“ zvolal šedivý priateľ. „Všetko obriadime, všetko pomaličky. Prvá vec mať hospodu. Bytová núdza tu v Európe je podivná. Nik by neuveril…“ Utieral si pot z čela, ani čo by chcel zotrieť z povrchu zeme bytovú núdzu, ktorá nad ňou zavisla. „Izbu nie je ťažko nájsť, človeče,“ tíši ho otec slečny Otílie, „len nech nechybí iné, čo je hlavná vec.“ A šúchal prstami, akoby čítal peniaze. „Do videnia, do videnia!“ volal za nami, keď sme vsadli do povoza. „Azda sa uvidíme ešte, ja aspoň myslím, že sa uvidíme...”