Tamare sa zrúti svet, keď sa dozvie o nevere svojho snúbenca s dlhoročnou kamarátkou Viktóriou. Zlomené srdce sa rozhodne vyliečiť pomstou. Ženie ju túžba zničiť všetko, na čom Viktórii záleží.

„Prosila som nebo, nech prší, keď plačem a nech dážď zmyje hriech. Nepršalo. Nebola som očistená. Bola som na seba veľmi prísna. Chyby robíme všetci, no toto zašlo priďaleko.“

Zvrátené konanie privedie Tamaru do psychiatrickej liečebne. Tu sa však príbeh nekončí. Na povrch sa tlačí všetko nevypovedané, mŕtve zrazu ožíva a živé túži po pokoji.

„Nespoznávala som ženu, ktorá mi písala tieto listy. Tamara, moja kamarátka, bola krehké dievča. Vždy hovorila: kto do teba kameňom, ty doňho chlebom. Teória sa však od praxe podstatne líšila. Ja som ju zasiahla kameňom a ona proti mne poštvala celý kameňolom.“ Nahliadnite do jej vnútra bez toho, aby ste vyniesli rozsudok a pochopte, že niektoré city sú večné. Keď svieti slnko, nastavte mu tvár. Keď prší, skryte sa pod dáždnik.