„Chvíľu kúzelník, chvíľu rarášok, temná sila. Aký je mocný, Annabelle, keby si len vedela... Toľko moci v takom drobnom tele. Nakloním sa nad neho, pohladím ho končekmi prstov po brade. On ma oblapí rukami, celú ma nadvihne a položí k sebe, len mi zahrkocú kosti. Do toho som zbláznená. Minulý týždeň sme išli do obchodu, kúpiť si hračky, vlastne tam toho veľa nemali, vzali sme si len lanko, čierne, hodvábne lanko, ukážem ti, kúsok nosím so sebou. Na tom nezáleží. Boli sme z toho celí vedľa, samozrejme, a zahli sme najprv za najbližší roh, ale vliezla nám tam nejaká psíčkarka. Tak sme bežali ku mne. Hnusná študentská ubytovňa, ikeácka posteľ, tej sa radšej nechytať, vravela som mu, tak som v podstate pozametala dlážku, hej, o to nejde, skrátka: v jednej chvíli som to mala pred sebou, vyskočil na stoličku, mala som pred sebou ten jeho útly driek, to vyklenuté požívačné bruško, malý, a predsa veľký, díval sa na mňa zvrchu a nemusel ani prstom kývnuť, ja by som aj tak urobila čokoľvek...”