Striga jak z rozprávky, čo mu tak pomútila rozum, že teraz nevedel, čo chcel kúpiť; celkom ho doplietla s tými práškami. Tak pre istotu vzal aj prášky do pečiva aj prášky na spanie – s výťažkom chmeľu a valeriány –, ale na prášky na pranie zabudol. A smotanu si nechal. Aby znova nezabudol, oprie zalepenú obálku o nočnú lampu. Vstane a prejde z obývačky do kúpeľne. Umyje si ruky. Nasilu si vtrepe do úst havanu a zapáli si. Nechá tučnú cigaru pokojne tlieť v popolníku. Ak mu dôjde dych a kyslíku bude už naňho priveľa, zafajčí si marsku. Zamľaská. Ako zákusok. K hypermarketu zablúdil tiež iba náhodou, keď striedal autobusové spoje, aby striasol stopu. Vedľa vchodu s fotobunkou na zemi žobrák. A vedľa neho spiaci pes, prikrytý opŕchnutou dekou. – Nemáte rozmeniť? Desiatku mi treba, – otrčil stovku bezradnému askétovi. – To je v poriadku. Mávol rukou a usmial sa, zo špinavej lyžiarskej čiapky vylovil väčšiu mincu. Vhodil desaťkorunáčku do nákupného vozíka, pustil ho z reťaze. V oddelení drogérie Lučkay k práškom vo vozíku pridal zubnú pastu plus automaticky toluén. Pred pokladňou sa zháčil. Vzal zelenú umastenú rozvoniavajúcu fľašu do ruky, obrátil sa nazad. Zastal, poobzeral sa na všetky strany. Hodil toluén späť do vozíka. Nad pokladníčkiným pohľadom sa iba pousmial: – Maľujeme...”