"Anna sa vrátila do Avonlea ožiarená slávou Thornburnovho štipendia, ktoré toho roku získala. Známi jej tvrdili, že sa veľmi nezmenila. Povedali je to tónom, ktorý prezrádzal, že ich to prekvapilo, ba aj trochu sklamalo. Ani Avonlea sa nezmenilo, aspoň tak sa na prvý pohľad zdalo. Keď však v prvú nedeľu po svojom návrate sedela Anna v kostolnej lavici a obzerala si zhromaždených, zbadala niekoľko malých zmien. Keď si napokon všetko všimla, uvedomila si, že čas sa nezastavil ani v Avonlea."