Šoféroval som a občas som sa na ňu úchytkom pozrel. Hľadela zamyslene pred seba a mlčala. Mala nežný profil, všetky črty jej tváre boli mäkké a poddajné. Zdobil ju drobný nos, malá zaoblená brada a nie priveľmi výrazné čelo. Pery mala plné a vrchnú jemne vyhnutú dohora, čo jej dodávalo detsky začudovaný výraz. Obrátila ku mne hlavu a pozrela sa na mňa láskyplným pohľadom. Farba očí pripomínajúca tmavý karamel a dlhé husté hodvábne riasy dodávali jej pohľadu nežnosť a mäkkosť. „Prečo sa na mňa tak pozeráš?“ spýtala sa v jemných rozpakoch. Usmial som sa a pravou rukou som jej prešiel po vlasoch. Mala ich podobnej farby ako oči a padali jej v jemných vlnách na plecia. Mal som pocit, akoby moje prsty prešli po hodvábe. „Rád sa na teba dívam. Si taká pekná.“ „Prestaň!“ ešte viac zrozpačitela. „Preboha, zlato, kedy sa naučíš prijímať odo mňa komplimenty?“ uškrnul som sa pobavene. „Neviem prijímať komplimenty od nikoho.“ „Tak sa to konečne nauč! Nie je to nič ťažké. Stačí povedať ‚ďakujem‘!“ Usmiala sa, no na lícach mala rumenec. „Ďakujem!“ povedala potichu. Opäť som ju pohladkal po vlasoch.