„Veru je to raz pravda, že priateľstvo prírody nespôsobí nám akživ také dlho krvácajúce rany ako ľudia, naši blížni. — Nebudem ja hľadať priateľstvo ľudí, ale zostanem verný prírode a vyhnem všetkým bolestiam. — To bude smerodajnou zásadou budúceho môjho života. Som na odpočinku, potrebujem teda pokoj a nie ostatné dni života zhoršujúce zápasy. Veď už to, že ma poslali na odpočinok, je dôkazom, že mi je potrebný pokoj. Ináč neviem, prečo by tak boli naložili tí, o moje blaho, zdá sa mi, až priveľmi starostliví páni. Nuž ale pri tom všetkom je to predsa nápadné zahrávanie náhody, že som si toto mesto vyvolil za domovinu, a ešte nápadnejšie je, že som si práve u jej sestry a nie niekde inde najal hospodu. U sestry tej, ktorá nesie vinu tej opustenosti a osamelosti, čo sa mi dostala za podiel. Mam ju žehnať a či preklínať? — Niekedy mi tak prichodí, akoby zaslúžila moju najúprimnejšiu vďaku, a inokedy zase nemôžem odolať, aby som nehromžil a neklial na osud...”