„Mníšky zmizli za rohom. Pozoroval dosť dlho domy a povozy a nevedel, čo by si mal počať. Okúňal sa okolo stanice, kde bol ohlušujúci ruch, potom ho to zunovalo a odišiel do istej bočnej ulice, cez ktorú tiekla v jarčeku hustá voda a kde bolo všetko ako vymreté. Šiel ešte ďalej. Až sa dostal konečne ku kostolíku, okolo ktorého lietali holuby. Trepotali krídlami a Igor cítil na tvári teplé závany vzduchu. Vnútri však bolo oveľa chladnejšie. Kostolík bol celkom malý a tmavý, takže v prvej chvíli videl pred sebou len akúsi hmlistú tmu. Potom sa pomaly rozhľadel a všetko mohol pozorovať. „Čo tu hľadáš, Igor?“ spytovali sa ho krížiky, ktoré sa trblietali na oltári. Veru, Igor to sám nevedel, a keď si sadol do lavice a v dreve to puklo, temer sa naľakal, že naň niečo spadne a že to spraví veľký hrmot. Veru, Igor nevedel, čo sa s ním robí; v očiach mal taký plachý a krotký výraz, že by sa mu teraz jeho starí známi celkom iste začali preto smiať...”