„Furko bol veľký lapaj. Ešte nemal síce ani dva mesiace, ale už poznal celé okolie. Murka, ktorý bol asi o pol hodiny starší, volal len pecúchom. Pán Ježko ho síce vždy dokonale vytrepal, keď ho zazrel pred dierou, ale Furko hľadal vždy vhodnú príležitosť, aby mohol uvrznúť. A teraz, keď spozoroval, že mamka a otecko sú zaujatí skladaním hrušiek, opatrne sa vyškriabal spod machu a bočným úzkym východom, ktorý bol pripravený na čas nebezpečenstva, zmizol medzi skalami. A Furko ani len netušil, aké nešťastie ho mohlo zastihnúť. Veselo si poskakoval medzi skalami a cítil sa byť nesmierne voľným, že ho nesledovalo napomínanie rodičov. Ešte nemal síce ani dostatočne tvrdé pichliače, ani nepoznal ešte tajomný nočný život lesa, ale cítil sa byť nesmierne voľným a slobodným. Vstrčil noštek pod každú skalku a smelo sa preťahoval každým kríčkom. Pri jednej skale zastal. Vydýchol si a podíval sa na veľké, žlté svetlo, ktoré sa predieralo konármi stromov. Poskočil si a padol na niečo mäkkého. Chytro pustil do toho svoje zúbky a odskočil...“