Keď Ben dorazil do svojho malého dvojizbového bytu, bola už hlboká noc. Bol to ten typ obydlia, ktoré by ste len pred pár mesiacmi nazvali všedné. S nadšením vybehol na prvé poschodie. Dával si veľký pozor, aby jeho chôdza bola ako pierko. Kto už by chcel riskovať ďalší ranný spor s madam Claudiou?! Nie, určite nie zajtra. Ľahko otvoril jemnučko vŕzgavé dvere. Neobťažoval sa s osvetlením izby, automaticky hodil kľúče na stôl. Škoda, že zabudol na tú kopu listov väčšiu ako 50 centimetrový model Eiffelovky, ktoré si doniesol len včera z redakcie. Keby si bol uvedomil nových obyvateľov jeho stola, zabránil by, aby kľúče narazili do kopy padajúcej Pisy, odrazili sa a boli schované pod prikrývkou nedočkavých čitateľov. Ale Ben myslel len na jedno. Vedel, že sa potrebuje vyspať, aby mal ráno dosť energie. No ani to nemohol. Jedna myšlienka ho sprevádzala za druhou, pomaly sa ho zmocňoval strach a neistota. „Išlo už raňajšie vydanie do tlače? Možno je ešte čas... Čo ak sa so mnou nebude chcieť rozprávať? Čo jej poviem?, Ako som si to celé predstavoval?“... Nepokoj v jeho duši narastal. Snažil sa rozkázať si, že musí zaspať. Že to všetko prejde a ráno sa mu vráti odvaha, s ktorou odovzdával článok milej Estel. Ale každou sekundou sa to len zhoršovalo. A nedokázal prestať myslieť na deň rovnaký ako všetky ostatné. Asi práve preto sa v noci vôbec nevyspal. Nepočul budík ako mu prvý krát zvonil. Na druhé zvonenie sa už prebudil. Na zastávku chcel prísť skôr. Predstavoval si ako bude všetko dokonalé. Ale v to ráno sa mu nič nedarilo. Poznáte to, čím viac sa snažíte, čím viac Vám na niečom záleží, tým viac to kazíte.