Neskutočne zábavný denník zachytávajúci trampoty otcovstva
Už od útleho veku som chcel byť otcom. V škole všetci chceli byť kozmonautmi, policajtmi alebo princeznami (dokonca aj môj kamarát Vašo chcel byť princeznou). Ja však nie. Ja som chcel byť otcom. Pýtali sa ma: „A naozaj nechceš byť kozmonautom?“ Moja odpoveď znela vždy rezolútne NIE a stále som im opakoval, že budem otcom.
Roky plynuli, prešiel som klasickým vzdelávacím procesom. Základnú školu som bral ako nutné zlo, ktoré musím pretrpieť, aby som si ako otec dokázal spočítať, koľko mám detí. Na strednej som sa trochu oťukal a začal zháňať matky k svojim deťom. Prekvapivo som ale žiadnu spolužiačku neprehovoril. Keďže žiadna vysoká škola odbor „otcovstvo“ neponúkala, musel som ísť na jeden z tradičných odborov a dúfať, že ho nikdy nepoužijem. Svojho sna byť otcom som sa nehodlal vzdať. A pár rokov po škole to prišlo. Stal som sa otcom. Paráda. Som otcom už skoro dva roky a keď sa ohliadnem, radšej by som bol tým kozmonautom.