V období, keď som začala pracovať na detskej onkológii, som sa nezamýšľala nad tým, kam tie deti idú, keď sa ich život tu na zemi skončí, a či vôbec niekam idú. Trápila ma len bolesť a otázka: Prečo práve tie deti? Zaspávala som s plačom a s obavami, ako ísť ďalej. Predsa len, nastúpila som tam ako osemnásťročná a počas jednej nočnej služby, keď som strávila noc pri zomierajúcom osemročnom dievčatku, sa môj život navždy zmenil. V tú noc som pochopila, ako sa dokáže navždy zmeniť za pár hodín.
Detí, ktoré odchádzali na druhý breh, pribúdalo. Prechádzala som emóciami, s ktorými som si nevedela rady. Nijako som si nechcela pripustiť, že smrťou sa všetko skončí, veď vždy je to tak, že ak sa niečo končí, niečo nové sa začína. A ak to tak funguje v živote, a ono to naozaj funguje, musí to fungovať aj po pozemskom živote. Nikdy nezabudnem na rozhovor s trinásťročnou dievčinou. Už len ležala, ťažko dýchala, kyslík jej dýchanie o niečo uľahčoval. Chvíľu som si pri nej posedela. „Ako sa...