Samo Czambel (1856 – 1909) bol slovenský jazykovedec a prekladateľ. Vedeckým bádaním, ktorého výsledkom boli jeho jazykovedné práce, sa pričinil o ustálenie pravopisnej normy spisovnej slovenčiny. Medzi jeho základné jazykovedné diela patria Príspevky k dejinám jazyka slovenského (1887), Slovenský pravopis (1890), K reči o slovenskom pravopise (1891) a najmä kodifikačná Rukoväť spisovnej reči slovenskej (1902) založená na stredoslovenskom nárečí, v ktorých korigoval nedôslednosti hodžovsko-hattalovskej kodifikácie a prispel k upevneniu spisovnej normy slovenského jazyka. Tretie vydanie jeho Rukoväte – redigované a upravené na základe tzv. martinského úzu Jozefom Škultétym po autorovej smrti (vyšlo 1919) – sa stalo základom súčasnej spisovnej slovenčiny a do vydania Pravidiel slovenského pravopisu v roku 1931 bolo de facto normou spisovného jazyka. Bol autorom teórie o juhoslovanskom pôvode Slovákov a slovenčiny, ktorú publikoval v diele Slováci a ich reč (1903). V diele Slovenská reč a jej miesto v rodine slovanských jazykov (1906) chcel preskúmať jazykový materiál z celého Slovenska, no stačil spracovať iba časť o východoslovenských nárečiach. Bol tiež autorom básní (Z cestovného denníka, 1922), besedníc a humoresiek, národno-politickej publicistiky. Zbieral nárečové materiály, medzi nimi ľudovú prózu, a najmä rozprávky, ktoré vyšli posmrtne vo viacerých edíciách. Skryť