Bol raz jeden hranatý belasý domček s červeným tehlovým komínom a v ňom žila malá Magdalénka. Dlho sa v domčeku nič zvláštneho nedialo. Až odrazu v kuchyni na polici medzi maľovanými hrnčekmi prestal poobede tikať starý budík. Bol to skúsený budík. Tučný ako plechový bubon. No predsa onemel ako ryba.

Ako pršať začne – tak aj prestane. Fazuľový dážď bol už týždeň za horami. No Magdalénke ešte vždy chodil po rozume zaujímavý mokrý deň. – Bolo to vlastne pekné. Veď som okrem Tiktaka spoznala aj škriatka Halóhaló, tenkého ako rezanček, – myslela si. A každý večer im pri budíku i pri telefóne nechávala sladkú maškrtu – kúsok čokolády, ktorý do rána zmizol. – No dúfam, – povedala si v stredu poobede, – že máme v našom domčeku škriatkov ešte viac. Vtom niečo zaškrabotalo v kuchyni pod zeleným kreslom starej mamy. – To som si mohla myslieť, – hneď sa tam Magdalénka pozrela. A mohla si od radosti oči vyočiť. V zelenom šere pod kreslom sedel ďalší škriatok. Veľký ako malá strakatá fazuľka. Šaty mal ako po staršom bratovi. Kacabajku samá záplata. Nohavičky vyhrnuté. Nohy bosé. A brada holá ako ružové mydlo.